Keď sa v súťaži SuperStar vo finálových kolách lúčili s vypadnutým účinkujúcim, akoby odchádzal na kraj sveta, liezlo mi to na nervy. Dodnes som trochu netolerantná, ak niekto začne na kameru roniť slzy, no začala som ich aj trochu chápať. Vedia, že podobné momenty sa už opakovať nebudú. Chcú si uchovať jedinečnosť chvíle.
Pravdupovediac, som už šťastná, že sa semester chýli ku koncu. No čakala som akúsi bodku. Spoločnú fotku, sľuby, že sa uvidíme, rozhovor, z ktorého vydedukujem, že je niekto rád, že ma spoznal. Preto som včera trochu fotila. Viem, že o pár rokov, budeme všetci veľmi zvedaví, ako sme "vtedy" vyzerali. A to napriek tomu, že máme zážitky a nejaké (rozmazané) fotky z neskorých večerov sa isto nájdu.
Neskôr v ten deň na Facebooku sa samozrejme začala prejavovať nielen moja sentimentálnosť, ale aj ostatných. Uf, trochu sa mi uľavilo, aj keď už v škole som badala náznaky, že v tom nie som sama. A že to bude fajn. Veď sa stretneme pri skúškach. A našťastie nás táto dramatická hodinka neprepadla v utorok na poslednom večierku v prednáškovom období, a tak sme si ho užili naplno.
Vyjadrovať emócie nad niečím, čo končí, je dnes zrejme už len doménou seriálových hrdinov a precitlivených blogerov. Slová sa jednoducho zaseknú v hrdle a musí vám stačiť očný kontakt a všetky tie spomienky, čo máte v hlave.
Z neuzavretých vecí som stále trochu sklamaná. No začína mi pomaly dochádzať, že to nie je až také zlé. Veď to, čo neskončilo, bude pravdepodobne ďalej trvať. A mne sa celkom páči, ako sme všetci spolu naše vysokoškolské putovanie načali.
Katka
P.S. Dúfam, že som vás neotrávila prehnanou sentimentálnosťou. ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára