Viac ako slová...

   Najlepším darčekom je kniha a nikto ma nepresvedčí o opaku. Týmto mojím mottom som sa snažila riadiť aj pri kúpe vianočných darčekov, no dá sa povedať, že to skončilo miernym fiaskom. Jediné knihy, ktoré som totiž kúpila, boli knihy pre mňa. Do mojej skromnej knižnice teda pribudli ďalšie 4 skvosty a piaty je na ceste (mešká!). 

   Prvá dorazila kniha Selected - Brian Molko. Netajím sa mojím fanatizmom čo sa týka skupiny Placebo, takže tento kúsok je skôr záležitosť sentimentality a zberateľstva. Obsahuje vybrané texty piesní, Brianov podpis a nádherne napísaný úvod. To je všetko. Málo? Pre mňa nie. :) Jej kúpa však moju kreditku riadne zabolela.:(
   Ďalšími v poradí boli Tak vravel Zarathustra - F. Nietzsche a Confessions of an English opium eater -Thomas De Quincey. Musím priznať, že Friedrich sprvu nepatril medzi moje filozofické idoly (nadčlovek? nihilizmus? to sa mi zdalo riadne "ujeté"), no po prekonaní všetkých predsudkov a lepšom pochopení jeho názorov a postojov sa v mojom pomyselnom rebríčku popularity zaradil na popredné priečky. Čítanie knihy trvá dlho, každá veta vás totiž núti zastaviť sa a popremýšľať. Rada si zapisujem zaujímavé myšlienky, s ktorými sa pri čítaní stretnem, no ak by som to chcela robiť pri Zarathustrovi....uff, to by som rovno mohla celú knihu prepísať. Odporúčam!
   Čo sa týka Thomasa a jeho ópia, jeho kúpa bola taká menšia náhoda, pretože som pôvodne prišla do kníhkupectva s tým, že si kúpim pána Huxleyho, no na moju smolu/šťastie ho nemali. Tak som si v duchu poplakala a poobzerala sa po nejakej alternatíve a vtedy mi do očí udrel Thomas. Spomenula som si, že som ho mala v mojom nekonečnom zozname kníh, ktoré do smrti musím prečítať a tak som ho zaplatila (anglické knihy sú fakt lacné - thanks God) a už sme si kráčali domov a tešili sa na spoločné večerné posedenia pri čajíku. Naše prvé rande sa však kvôli ťažkej konkurencií (Nietzsche) presunulo na dobu neurčitú.
   Čerešničku na torte a asi najlepší úlovok však predstavuje kniha Touching from a distance - Deborah Curtis, ktorú som si objednávala z anglického knihomoľského raja - stránky bookdepository.com. Je to náhľad do života speváka skupiny Joy Division, Iana Curtisa, spísaný jeho manželkou. Túto kapelu sa mi, ani neviem prečo, podarilo ignorovať 18 rokov, no vďaka jednej milej malej náhode na Szigete som sa s ich hudbou zoznámila a zamilovala si ju. Čo sa knihy týka...bolo to asi to najemotívnejšie, čo som kedy čítala. Prvé slzy padli hneď pri úvode a po dvoch stranách som si musela dať pauzu (tak súkromne sme si s maminou tieto pauzy nazvali cry-breaky). Spotreba vreckoviek narastala priamo úmerne s počtom prečítaných strán (a to som človek s ľadovým srdcom) a vedomie o tom ako Ian nakoniec dopadol mi na eláne tiež moc nepridávalo. Posledné riadky som dočítala na Silvestra na záchode, aby ma nikto nevidel smokliť.Tak to dopadne, keď sa až príliš stotožníte s hlavným hrdinom, ktorý navyše nie je vymyslený....
   Každopádne, táto úžasná kniha už netrpezlivo čaká na svoju sestru - Unknown pleasures od Petera Hooka. Neviem sa dočkať, chystám miesto na poličke a vreckovky.

Čo ste naposledy čítali vy? :) Lucia

Októbrové pocity

...robí radosť

Autoškola

Keď kráčam po jazde z autoškoly, cítim sa trochu ako blázon. Povzbudená endorfínmi sa smejem od ucha k uchu a v hlave si premietam celý priebeh hodiny -  tie najväčšie prešľapy, ale aj to, čo sa mi podarilo.
Raz som kráčala takáto vyškerená, oči rozžiarené, myšlienkami ešte za volantom a zrazu na mňa kričí  pán sediaci v odstavenom aute: "Ako som vás videl smiať sa, normálne ste mi zlepšili deň!" Čože?! Odpovedala som mu len ďalším úsmevom, pretože takáto reakcia ma nesmierne potešila. Cítila som sa ako vo filme. Beriem to aj ako ďalší dôkaz toho, že autoškola a jazdenie sú naozaj dobre využitým časom, ktorý mi dodáva neuveriteľnú porciu radosti.

Katka

..hnevá

Vysoká ≠ nový život (alebo ako mi uniká moja existencia)


V septembri som sa kvôli vysokej škole presťahovala do Trnavy. Na ten moment som sa tešila ako malá minimálne posledný rok. No po mesiaci vysokoškolského života moja bublina spľasla a ja som s rachotom dopadla na tvrdú zem...Štúdium je katastrofa, nič neviem, nič sa mi nechce, nič ma nebaví. Áno, stále si samú seba neviem predstaviť robiť niečo iné ako zdravotnú sestru, no k dosiahnutiu môjho cieľa mi chýba to hlavné - chuť (alebo motivácia, pomenujte si to ako len chcete). Je ťažké sústrediť sa na vstrebávanie nových informácií, keď ani vo vlastných myšlienkach nemáte poriadok...Predstavovala som si iný život, no niekedy sa cítim ešte horšie ako v Nitre. (Som prekvapená, že sa to vôbec dá.)

A čo ma na tom celom štve najviac? Môj flegmatický prístup. Moja hlúpa povaha. Moja lenivosť a strach prevziať na seba zodpovednosť a správať sa konečne ako dospelá. Namiesto toho radšej žijem vo svojom vymyslenom svete, kde nemusím nič...už sa teším, kedy na to doplatím. (pri prvej skúške).

Lucia

....

Nedostatok času

Nestíham.

Lujza

Ostrov slobody

Dlho som sa snažila vymyslieť nejaký milý a vtipný článok o zážitku z festivalu Sziget, no ako tu tak sedím a hľadím na monitor, nenachádzam tie správne slová. Ako povedal jeden z mojich obľúbených filozofov Ludwig Wittgenstein: ,,Slovo nemá žiadny význam, keď mu nič nezodpovedá." A ja s ním úplne súhlasím. To, aká šťastná som v ten deň bola, sa nedá vyjadriť v žiadnom jazyku.

Prvá fotka hore - Colosseum stage - urobený z drevených paliet, kde sme si s pivami ulietavali na intergalaktickú trance hudbu zatiaľ čo zhora nás kropila voda (bolo neskutočne horúco). 

Ako ošušlavieť

Bolo to úplne spontánne. Jedného krásneho letného dňa mi napadlo dať si piercing do jazyka. Vždy sa mi to veľmi páčilo, tak prečo nie? Chcela som však konať s čistou hlavou a tak som si povedala, že počkám do rána druhého dňa a keď si to dovtedy nerozmyslím, tak si ho dám (presne tak isto som to mala aj s tetovaním). 

Samozrejme, že som si to nerozmyslela, ba čo viac, prišlo mi to ako najlepší nápad aký som kedy mala. No o pár hodín som svoje rozhodnutie dosť ľutovala. Prepichnutie nepatrilo medzi tie najpríjemnejšie zážitky (i tetovanie bolelo menej a to trvalo o dosť dlhšie), no v porovnaní s opuchnutým jazykom a neschopnosťou rozprávať a jesť to bola prechádzka ružovou záhradou. Už v ten večer som si hovorila, že žiadny ďalší piercing si nikdy nedám (a to som mala v pláne ešte minimálne jeden na omnoho citlivejšie a chúlostivejšie miesto). Mala som dokonca chvíľky, keď som si ho chcela vybrať a zahodiť čo najďalej. Našťastie opuch do rána ustúpil a bolesť takisto po pár dňoch úplne zmizla. Už po týždni som sa veselo napchávala orieškami a syrčekom prineseným z výletu v Holandsku (mala som šťastie, že som nedostala zápal takže ak zvažujete piercing, nenasledujte môj príklad a vydržte bez mliečnych výrobkov aspoň 2-3 týždne). 

Dnes sú to 3 týždne čo ho mám a nedala by som ho preč za nič na svete! Jediné, čo mi ešte stále robí ťažkosti je to šušlanie, no verím, že si nejak zvyknem. Koniec koncov, ani predtým som moc nevedela sykavky, tak čo?  :)   

Lucia

Nie, nie je nakrivo. To len tak blbo vidieť :)

.

Piknik

Piknikovanie sa zmenilo. Kým predtým to bola top udalosť s niekoľkými druhmi jedál, s košíkmi, s hromadou blízkych, teraz sme šťastní, keď sa niekde len tak „vykotíme“ do trávy a užívame si, že sme mimo (alebo aspoň trochu ďalej) od mestských výfukov, sklených budov a betónovej džungle.
Piknik. Pod týmto pojmom si hneď predstavím typickú scénku z amerických filmov, kde zaľúbenci ležia v tráve na červeno-bielej kockovanej deke a vedľa seba majú košík plný sendvičov a vína.

Piknik v štýle impresionizmu - to je slnko, pestrofarebné deky, nádherné dobové šaty a hlavne kopec dobručkého jedla. Ak je navyše miestom konania Dražovský kostolík, o krásny deň je postarané. Len tak sedieť, napchávať sa koláčikmi a zapíjať ich bezchybnou kávičkou, pozerať do diaľky a vychutnávať si letný vánok (v našom prípade by sa síce dalo hovoriť o riadnom vetrisku, ale to nevadí :-) ) v tej najlepšej spoločnosti - proste sobotňajšia pohodička.

3zNR: Spoznajte nás

Lucka o Katke

Dievča, ktoré má neustále čo povedať. Asi takto by sa dala jednou vetou charakterizovať Katka. Ale nemyslite si, že vedie prázdne reči. Jej myšlienky majú hlavu aj pätu a je jedna z mála ľudí, s ktorými sa dá viesť zmysluplný dialóg. Keď som sa s ňou prvýkrát stretla, nepovedala by som, že máme až toľko spoločného a že sa z nás raz stanú kamarátky. Katka je energické, sebavedomo vystupujúce dievča s nonstop dobrou náladou, kým ja som pravý opak. Je otvorená novým veciam a názorom, miluje kvalitnú literatúru, filmy a seriály s primeranou dávkou romantiky, CandyCrush a Maroša Kočišíka (túto lásku zdieľame spoločne). Verím, že jej príspevky budete čítať s veľkým potešením a že vám, tak ako aj mne, prirastie k srdcu. 

   

Katka o Lujze

Lujza je z nás troch vždy tá najlepšie oblečená. Vždy ma rozosmeje, keď si na akomkoľvek mieste vytiahne lak na nechty a starostlivo sa „vylepší“. Aj napriek tomu, že sme sa vídavali v škole každý deň, stále ma vie očariť svojím vycibreným obliekaním.

Čo sa týka jej vnútorného ja, Lula určite patrí k ľuďom, ktorá sa vedie zasmiať aj na vlastnej smole. Keď sa učí, no nevidno to, keď za niečo bojuje a nevychádza to podľa plánov... Robí si zo seba srandu, nahlas si dohovára, no v ceste pokračuje ďalej. Hádam sa jej guráž nikdy neminie. Naša milá, zlatá Lujza.

Lujza o Lucke

Veľmi dlho som premýšľala, čo napísať, aby to Lucku vystihovalo. Hneď na začiatok musím povedať, že kamarátstvo s ňou mi dalo aj stále dáva veľmi veľa. Jej zaujímavé názory ma prinútili sa občas zamyslieť. Nechcem preháňať, no patri k tým najinteligentnejším ľudom, ktorých poznám. Takže, nielen že je pekná, ale aj múdra! (Myslím, tak prirodzene, nie že sa nabiflí a potom robí frajerku, že čo ona všetko vie.) Okrem toho je aj skromná, takže keď bude toto čítať predpokladám, že bude krútiť hlavou a hovoriť si, čo za bludy som to popísala.

Jej introvertná povaha z nej robí vášnivú čitateľku, takže ak chcete poradiť nejakú super knihu, viete na koho sa obrátiť. 

Aby som to zhrnula, pre mňa je Lucia veľmi zaujímavý a  inšpiratívny človek.