Od krásy ku skaze je len na krok

Poliaci sa u nás preslávili nielen vďaka posypovej soli, ale aj ako silní kresťania a milovníci sladkostí. Nie sme s nimi len susedia, ale zdieľame aj podobné jazyky, nanešťastie, dnes si už akosi nerozumieme. 

Nápad navštíviť Poľsko v nás driemal už dlhšiu dobu. (Hovorím v množnom čísle, lebo som cestovala s mojou overenou “pražskou” partičkou.) Dôvody? Jednoduché! Krakov je vraj ako poľská Praha, soľnú baňu som vlastne ešte ani nevidela a Osvienčim sa neslávne zapísal do svetovej histórie. Navyše, práve výlet s takýmto programom sme zmeškali na strednej.

Pôvodne som chcela ísť takpovediac “na vlastnú päsť”, zdalo sa mi to len kúsok. Lenže do Krakova autobus zo západného Slovenska nejde, a tak sme nakoniec zvolili dvojdňový zájazd s cestovkou.

Spomínate si ešte na školské výlety? Väčšinou to bola veľká sranda, i keď za niektorých spolužiakov ste sa pri “oficiálnom” programe občas museli hanbiť. Hromadné zájazdy s cestovnou kanceláriou majú podobný charakter, ibaže svojich spolucestovateľov nepoznáte vôbec.Neviete, čo od nich čakať. V autobuse sme boli najmladšie a občas sme si trhali vlasy za to, že sme neišli sami. Ale aspoň bola sranda.

Krakov

Pamätáte si ešte, ako som písala o výlete v Trenčíne, kde stále lialo? V Krakove sa scenár zopakoval. Našťastie, počas hlavnej prehliadky mesta pršalo menej, takže sme si ju celkom užili. Sprievodkyňa bola Poľka vyštudovaná na Slovensku, takže vedela veľa o poľskej, aj konkrétne krakovskej povahe, a ich príbehoch. Ten hlavný sa spája s nebezpečným drakom. Porazili ho síce, no “draci” teraz sedia v poľskom parlamente. Alebo o zvone, ktorý mal prasknúť, keď príde nejaká katastrofa – a stalo sa tak v roku 2000, keď Poliaci vstúpili do Európskej únie…A nemožno zabudnúť na ich “žgrlavú” povahu a nepriateľstvo s Varšavanmi. Najviac ma však zaujal fakt, že Krakovčania si poistili, aby ich mesto už nebolo hlavným. Chcú si totiž zachovať svoj pokoj.

V meste to žije, doslova. Svoje bydlisko tu má asi 300 tisíc ľudí, no treba rátať aj so študentmi z miestnych univerzít. A keby náhodou bola nuda, vždy sa objaví nejaký turista. So slovenčinou sme ale ďaleko nezašli. Angličtina zvíťazila. Nepríjemne nás  zarazilo, koľko zjavne opitých ľudí sa pohybovalo v nákupnom centre. V Nitre by ich hneď vyviedli von.

Krakov je inak mesto čarovné. Atmosféru dodáva množstvo kostolov, historické uličky aj predavači s praclíkmi na každom rohu. Zámok Wawel je len čerešničkou na torte. Pozreli sme si aj jeden z najkrajších betlehemov. Niektoré rodiny sa venujú ich výrobe celé generácie, ich úsilie má vyvrcholenie každý rok na veľkej krakovskej súťaži.

Hlava, ktorú dostali Krakovčania ako dar. Nevedia, čo s ňou. Slúži ako turistická atrakcia.

Ešte sme neskončili

Lúčenie je klišé. Nelúčenie sa ešte väčšie.V piatok bol posledný deň prednáškového obdobia. Môj prvý rok na vysokej škole je už takmer za mnou. Spoznala som množstvo ľudí, ktorí mi prirástli k srdcu. Takmer s každým z nich mám v portfóliu nejaký zážitok, či už pozitívny alebo negatívny. Mnohí ma vedia spoľahlivo rozosmiať aj naštvať. No napriek tomu sme posledný deň prežili v tichosti. Akoby sa ani nič nedialo.

Keď sa v súťaži SuperStar vo finálových kolách lúčili s vypadnutým účinkujúcim, akoby odchádzal na kraj sveta, liezlo mi to na nervy. Dodnes som trochu netolerantná, ak niekto začne na kameru roniť slzy, no začala som ich aj trochu chápať. Vedia, že podobné momenty sa už opakovať nebudú. Chcú si uchovať jedinečnosť chvíle.

Pravdupovediac, som už šťastná, že sa semester chýli ku koncu. No čakala som akúsi bodku. Spoločnú fotku, sľuby, že sa uvidíme, rozhovor, z ktorého vydedukujem, že je niekto rád, že ma spoznal. Preto som včera trochu fotila. Viem, že o pár rokov, budeme všetci veľmi zvedaví, ako sme "vtedy" vyzerali. A to napriek tomu, že máme zážitky a nejaké (rozmazané) fotky z neskorých večerov sa isto nájdu.

Ako som prežila 50 odtieňov sivej

Na 50 odtieňov ma priviedla zvedavosť. Mediálnej kampani a nadšeniu kamarátok sa jednoducho nedalo odolať, a tak som sa rozhodla, že dám filmu aspoň šancu. Tu sú moje dojmy z kina. ;)

Upozornenie: Pravdepodobne prezrádzam dôležité momenty deja, ale nebojte, toho tam až tak veľa nebolo.

Pred filmom:

1. Prvú spoludiváčku som stretla už v autobuse. Bola to dáma okolo  štyridsiatky, a keď sa jej známa, ktorú náhodou stretla v autobuse, spýtala, na čo ide do kina, pošepkala jej to a ja už som vedela, že ideme spolu.
2. Ešte nikdy som nevidela také plné kino. (Bola som tri dni po premiére.) Okrem mladých žabiek (tým myslím seba) sa to hemžilo ženami v zrelom veku a ich mužíkmi s nešťastnými výrazmi.
3. Okrem nepríjemné dlhých radov na občerstvenie (bože, veď ja som v kine nikde nejedla, prečo už aj ja patrím ku chrúmajúcim a sŕkajúcim?!) sme neprimerane dlho čakali aj na samotný film. Prúd reklám bol nekonečný!  

Herci:
4. Dakota Johnson bola celkom fajn - vtipná a šikovná herečka - ibaže Anastazia Steelová bola -  hlavne vinou autorky knihy -  nedozretý charakter, a tak mi na tej ženskej stále niečo prekážalo.
5. Jamie Dornan mal niekoľko super svetlých momentov, kedy som sa prinajmenšom pousmiala. Jasné, že mohli vybrať niekoho lepšieho, ale až tak úplne by som ho neodvrhávala, dievčatá. ;)

Viac ako slová...

   Najlepším darčekom je kniha a nikto ma nepresvedčí o opaku. Týmto mojím mottom som sa snažila riadiť aj pri kúpe vianočných darčekov, no dá sa povedať, že to skončilo miernym fiaskom. Jediné knihy, ktoré som totiž kúpila, boli knihy pre mňa. Do mojej skromnej knižnice teda pribudli ďalšie 4 skvosty a piaty je na ceste (mešká!). 

   Prvá dorazila kniha Selected - Brian Molko. Netajím sa mojím fanatizmom čo sa týka skupiny Placebo, takže tento kúsok je skôr záležitosť sentimentality a zberateľstva. Obsahuje vybrané texty piesní, Brianov podpis a nádherne napísaný úvod. To je všetko. Málo? Pre mňa nie. :) Jej kúpa však moju kreditku riadne zabolela.:(
   Ďalšími v poradí boli Tak vravel Zarathustra - F. Nietzsche a Confessions of an English opium eater -Thomas De Quincey. Musím priznať, že Friedrich sprvu nepatril medzi moje filozofické idoly (nadčlovek? nihilizmus? to sa mi zdalo riadne "ujeté"), no po prekonaní všetkých predsudkov a lepšom pochopení jeho názorov a postojov sa v mojom pomyselnom rebríčku popularity zaradil na popredné priečky. Čítanie knihy trvá dlho, každá veta vás totiž núti zastaviť sa a popremýšľať. Rada si zapisujem zaujímavé myšlienky, s ktorými sa pri čítaní stretnem, no ak by som to chcela robiť pri Zarathustrovi....uff, to by som rovno mohla celú knihu prepísať. Odporúčam!
   Čo sa týka Thomasa a jeho ópia, jeho kúpa bola taká menšia náhoda, pretože som pôvodne prišla do kníhkupectva s tým, že si kúpim pána Huxleyho, no na moju smolu/šťastie ho nemali. Tak som si v duchu poplakala a poobzerala sa po nejakej alternatíve a vtedy mi do očí udrel Thomas. Spomenula som si, že som ho mala v mojom nekonečnom zozname kníh, ktoré do smrti musím prečítať a tak som ho zaplatila (anglické knihy sú fakt lacné - thanks God) a už sme si kráčali domov a tešili sa na spoločné večerné posedenia pri čajíku. Naše prvé rande sa však kvôli ťažkej konkurencií (Nietzsche) presunulo na dobu neurčitú.
   Čerešničku na torte a asi najlepší úlovok však predstavuje kniha Touching from a distance - Deborah Curtis, ktorú som si objednávala z anglického knihomoľského raja - stránky bookdepository.com. Je to náhľad do života speváka skupiny Joy Division, Iana Curtisa, spísaný jeho manželkou. Túto kapelu sa mi, ani neviem prečo, podarilo ignorovať 18 rokov, no vďaka jednej milej malej náhode na Szigete som sa s ich hudbou zoznámila a zamilovala si ju. Čo sa knihy týka...bolo to asi to najemotívnejšie, čo som kedy čítala. Prvé slzy padli hneď pri úvode a po dvoch stranách som si musela dať pauzu (tak súkromne sme si s maminou tieto pauzy nazvali cry-breaky). Spotreba vreckoviek narastala priamo úmerne s počtom prečítaných strán (a to som človek s ľadovým srdcom) a vedomie o tom ako Ian nakoniec dopadol mi na eláne tiež moc nepridávalo. Posledné riadky som dočítala na Silvestra na záchode, aby ma nikto nevidel smokliť.Tak to dopadne, keď sa až príliš stotožníte s hlavným hrdinom, ktorý navyše nie je vymyslený....
   Každopádne, táto úžasná kniha už netrpezlivo čaká na svoju sestru - Unknown pleasures od Petera Hooka. Neviem sa dočkať, chystám miesto na poličke a vreckovky.

Čo ste naposledy čítali vy? :) Lucia

Za každou knihou hľadaj človeka

Niektoré knihy  zavriete a hoci vo vás vyvolajú chvíľkové zemetrasenie, v kútiku duše viete, že podobných je už mnoho.
Tamara Heribanová sa na slovenskej knižnej scéne zjavila pred pár rokmi s Predavačkami bublín, potom napísala dve detské knižky a teraz nedávno vyšla Malá doba ľadová. Prvá knižka sa mi celkom páčila, a tak keď som videla v kníhkupectvách novú a ešte aj s čarokrásnou obálkou, začala som po nej túžiť. Moje šporovlivé ja však prehovorilo, a tak som nákup odložila na neurčito. Zasiahol však osud a ja som Tamaru stretla na tohtoročnej Bibliotéke. To nežné žieňa mi učarovalo tak, že som si nielen knižku kúpila (resp. vypýtala na meniny), ale so spisovateľkou som sa aj odfotila a dala som si môj výtlačok podpísať. Teraz hrá knižka v mojej knižnici špecifickú úlohu. Občas totiž treba, aby z písmen vystúpila reálna bytosť a ukázala vám, prečo práve jej dielo vytŕča z davu (lebo za ňou stojí osoba s dušou a zdravým pohľadom na život). Len čo Malú dobu ľadovú dočítam, posuniem vám recenziu ;)

Katka

Októbrové pocity

...robí radosť

Autoškola

Keď kráčam po jazde z autoškoly, cítim sa trochu ako blázon. Povzbudená endorfínmi sa smejem od ucha k uchu a v hlave si premietam celý priebeh hodiny -  tie najväčšie prešľapy, ale aj to, čo sa mi podarilo.
Raz som kráčala takáto vyškerená, oči rozžiarené, myšlienkami ešte za volantom a zrazu na mňa kričí  pán sediaci v odstavenom aute: "Ako som vás videl smiať sa, normálne ste mi zlepšili deň!" Čože?! Odpovedala som mu len ďalším úsmevom, pretože takáto reakcia ma nesmierne potešila. Cítila som sa ako vo filme. Beriem to aj ako ďalší dôkaz toho, že autoškola a jazdenie sú naozaj dobre využitým časom, ktorý mi dodáva neuveriteľnú porciu radosti.

Katka

..hnevá

Vysoká ≠ nový život (alebo ako mi uniká moja existencia)


V septembri som sa kvôli vysokej škole presťahovala do Trnavy. Na ten moment som sa tešila ako malá minimálne posledný rok. No po mesiaci vysokoškolského života moja bublina spľasla a ja som s rachotom dopadla na tvrdú zem...Štúdium je katastrofa, nič neviem, nič sa mi nechce, nič ma nebaví. Áno, stále si samú seba neviem predstaviť robiť niečo iné ako zdravotnú sestru, no k dosiahnutiu môjho cieľa mi chýba to hlavné - chuť (alebo motivácia, pomenujte si to ako len chcete). Je ťažké sústrediť sa na vstrebávanie nových informácií, keď ani vo vlastných myšlienkach nemáte poriadok...Predstavovala som si iný život, no niekedy sa cítim ešte horšie ako v Nitre. (Som prekvapená, že sa to vôbec dá.)

A čo ma na tom celom štve najviac? Môj flegmatický prístup. Moja hlúpa povaha. Moja lenivosť a strach prevziať na seba zodpovednosť a správať sa konečne ako dospelá. Namiesto toho radšej žijem vo svojom vymyslenom svete, kde nemusím nič...už sa teším, kedy na to doplatím. (pri prvej skúške).

Lucia

....

Nedostatok času

Nestíham.

Lujza

Benátky

Na Benátky som sa tešila ako malé decko. Bol to deň D mojej dovolenky v Taliansku a preto si ho rada s vami opäť pripomeniem. 

Navštíviť Benátky som si zaumienila hneď, ako som zistila, že sa to dá, a že má cena výletu nezruinuje. Úprimne, keby som sa tam trepala zo Slovenska, stálo by ma to len o pár eur viac, ale tá 10-hodinová cesta kvôli jednému dňu, by ma asi položila.
My sme cestovali z Lignana - hodinku autobusom, potom loďkou priamo na ostrov. Unesená krásnymi budovami vykúkajúcimi z malých ostrovčekov som bola už počas plavby, no po vkročení na benátsku pevninu ma atmosféra úplne dostala. Juchú, som v Benátkach.