Októbrové pocity

...robí radosť

Autoškola

Keď kráčam po jazde z autoškoly, cítim sa trochu ako blázon. Povzbudená endorfínmi sa smejem od ucha k uchu a v hlave si premietam celý priebeh hodiny -  tie najväčšie prešľapy, ale aj to, čo sa mi podarilo.
Raz som kráčala takáto vyškerená, oči rozžiarené, myšlienkami ešte za volantom a zrazu na mňa kričí  pán sediaci v odstavenom aute: "Ako som vás videl smiať sa, normálne ste mi zlepšili deň!" Čože?! Odpovedala som mu len ďalším úsmevom, pretože takáto reakcia ma nesmierne potešila. Cítila som sa ako vo filme. Beriem to aj ako ďalší dôkaz toho, že autoškola a jazdenie sú naozaj dobre využitým časom, ktorý mi dodáva neuveriteľnú porciu radosti.

Katka

..hnevá

Vysoká ≠ nový život (alebo ako mi uniká moja existencia)


V septembri som sa kvôli vysokej škole presťahovala do Trnavy. Na ten moment som sa tešila ako malá minimálne posledný rok. No po mesiaci vysokoškolského života moja bublina spľasla a ja som s rachotom dopadla na tvrdú zem...Štúdium je katastrofa, nič neviem, nič sa mi nechce, nič ma nebaví. Áno, stále si samú seba neviem predstaviť robiť niečo iné ako zdravotnú sestru, no k dosiahnutiu môjho cieľa mi chýba to hlavné - chuť (alebo motivácia, pomenujte si to ako len chcete). Je ťažké sústrediť sa na vstrebávanie nových informácií, keď ani vo vlastných myšlienkach nemáte poriadok...Predstavovala som si iný život, no niekedy sa cítim ešte horšie ako v Nitre. (Som prekvapená, že sa to vôbec dá.)

A čo ma na tom celom štve najviac? Môj flegmatický prístup. Moja hlúpa povaha. Moja lenivosť a strach prevziať na seba zodpovednosť a správať sa konečne ako dospelá. Namiesto toho radšej žijem vo svojom vymyslenom svete, kde nemusím nič...už sa teším, kedy na to doplatím. (pri prvej skúške).

Lucia

....

Nedostatok času

Nestíham.

Lujza